Prečo by sa vlastne mali malé deti učiť cudzí jazyk? Nemôže sa dieťa cudzí jazyk naučiť aj neskôr? Nie je to len strata času a peňazí (keďže hodiny jazyka sú v štátnom školstve – teda v škôlkach takmer vždy hradené extra)?
Tieto a podobné otázky si kladú rodičia aj pedagógovia a odpovede na ne sú rôzne. Skúsme si na ne odpovedať v kontexte vedeckých výskumov, ale aj učiteľskej praxe.
Otázka č. 1. Prečo by sa vlastne mali malé deti učiť cudzí jazyk?
Fakt, že cudzie jazyky budú naše deti vo svojom živote potrebovať, už nespochybňuje nikto a každý rodič chce, aby ich ovládali plynule a podľa možnosti čo najviac. Ale kedy s nimi začať, je stále diskutovanou témou. Prvým problémom je už vôbec určenie, koho vlastne pokladáme za malé dieťa. Môže to byť batoľa, ale aj predškolák a ich schopnosti a vedomosti sú diametrálne odlišné.
Jednu vec však majú spoločnú, a tou je nesmierna túžba po učení sa, t. j. po spoznávaní sveta a všetkého v ňom – a jazyk je na tejto ceste nevyhnutným sprievodcom.
Mnohí z nás by okamžite reagovali, že však sa učíme celý život. Nuž, aj toto tvrdenie je diskutabilné. A biológia (konkrétne neurológia) má v tom úplne jasno. Nie.
Je už všeobecne známy fakt, že z fyziologického hľadiska nie sú všetky procesy súvisiace s učením nič iné, ako vytváranie prepojení medzi jednotlivými nervovými bunkami, ktoré sa formujú do synaptických štruktúr a sietí. A tu je práve kameň úrazu. „Kým embryo v 21. týždni tehotenstva disponuje 1.000.000/mm3 nervových buniek, u dospelého sa tento počet rapídne znižuje na 30.000/mm3, pričom proces znižovania tohto počtu začína už od šiesteho roku života dieťaťa“ 1. A to je už slušný úbytok.
V praxi to znamená, že cca do 6. roku života získavame základy všetkého, čo budeme potrebovať po zvyšok života, lebo sa učíme expresne rýchlo. Príroda čas nemá. 🙂 Určite viacerí zbožňujeme knihu od Roberta Fulghuma „Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole“. Vie, o čom píše. 🙂
Okrem toho sa cca do 6. roku života dieťaťa vytvára v mozgu dieťaťa tzv. jazykové centrum, ktoré bude až do konca jeho života zodpovedné za jeho jazykový prejav. Vzniká v procese osvojovania si materinského jazyka (alebo jazyka rodiča, nech použijeme modernejší pojem). Ak dieťa príde do kontaktu s cudzím jazykom skôr – teda približne do už spomenutého 6. roku – zaradí sa tento jazyk do už existujúceho jazykového centra materinského jazyka, ktoré už funguje pomerne slušne a všetky ďalšie podobne.
Ak sa však cudzí jazyk začneme učiť napríklad v 15. roku života, bude v našom mozgu vznikať ďalšie malé centrum pre ďalší jazyk. Môžeme si to priblížiť na príklade z ekonómie. Chceli by ste byť radšej manažérom jednej veľkej firmy, alebo šéfovať zhluku malých firiem, ktoré vyrábajú vlastne to isté, len každá trochu inak? Aj tie samozrejme budú produkovať zisk, ale aj straty budú oveľa vyššie, nehovoriac o logistike.
Týmto sa dostávame aj k ďalšej otázke.
Otázka č. 2 Nemôže sa dieťa cudzí jazyk naučiť aj neskôr?
Môže. Bez problémov. Hystéria typu, že ak dieťa nebude počúvať anglické slovíčka od kolísky, tak je pre život stratené, sú už našťastie prekonané. Štúdie dokonca dokazujú, že to množstvo cudzojazyčného materiálu, ktorý sa dieťa naučí v škôlke za rok, zvládne cca v 5. triede za dva mesiace a dospelý za týždeň. Tak prečo to nenecháme tak a nevenujeme sa u detí rozvoju niečoho iného?
Mnohí z nás – hlavne učiteľov – si určite pamätajú časy tzv. „kritickej fázy“ pri učení sa cudzích jazykov. Bola to kedysi veľmi obľúbená teória, podľa ktorej si už dieťa po približne štvrtom roku nie je schopné osvojiť bezchybnú výslovnosť v cudzom jazyku. Prax ukázala, že tomu tak úplne nie je. Naďalej však platí, že ak si dieťa neosvojí žiadny cudzí jazyk do obdobia puberty, výslovnostné a gramatické chyby sa len veľmi ťažko eliminujú, vplyv osobnej motivácie však zohráva významnú úlohu. Osobne poznám ľudí, ktorí napr. začali s angličtinou vo veku 25 rokov a dnes ich ako 40-ročných nikto od rodených hovorcov nerozozná. Sú to však skôr výnimoční a výnimočne motivovaní jedinci. 🙂
Vo všeobecnosti skôr platí a prax rodičov s deťmi žijúcimi v bilingválnych prípadne viacjazyčných rodinách 2 ukazuje, že dvoj- a viacjazyčne vyrastajúce deti, ktoré boli v dospelosti porovnané s deťmi, ktoré sa začali cudzí jazyk učiť v neskoršom veku, dokázali dosiahnuť veľmi podobnú lexikálnu úroveň, v gramatickej a fonetickej oblasti však výrazne zaostávali 3.
Túto fonetickú nedostatočnosť je možné vysvetliť neschopnosťou dieťaťa rozlišovať po prvom roku života iné hlásky ako tie prislúchajúce materinskému jazyku a stratou formovateľnosti rečových orgánov 4. Skrátka, rozdiel medzi našim, anglickým alebo nemeckým E už nepočujeme ak aj áno, stojí nás veľa námahy, aby sme ho správne vyslovili, keďže naše rečové orgány už nie sú na túto výslovnosť zvyknuté.
A všetku túto námahu sme si mohli uetriť, keby sme to zvládli ako malí.
Okrem toho nesmieme zabúdať na fakt, že kontakt s cudzím jazykom nesie v sebe aj interkultúrny a sociálny prvok – učí dieťa prijímať inakosť, odlišnosť a vytvárať si stratégie na prekonanie bariér – nielen tých jazykových. Ale o tom možno niekedy nabudúce. 🙂
Otázka č. 3 Nie je to len strata času a peňazí (keďže hodiny jazyka sú v štátnom školstve – teda v škôlkach takmer vždy hradené extra)?
Vzhľadom na vyššie spomenuté informácie to strata času ani peňazí nie je.
Teoreticky.
Prakticky sa to občas prihodí. A to predovšetkým v prípade, keď to rodičia nemyslia s cudzím jazykom až tak úplne vážne, ale považujú ho skôr za bežnú voľnočasovú aktivitu, ktoré je možné striedať podľa aktuálnych preferencií dieťaťa.
Čo sa týmto výrokom myslí?
Ak vezmeme do úvahy všetky vyššie spomenuté čísla, ako rýchlo sa v útlom veku učíme, tak tá zlá správa je, že rovnako rýchlo aj zabúdame. Keď mozog zistí, že spojenie určitých nervových buniek nepotrebujeme, spojenie zoslabne a časom zanikne. Naopak tie používané sa stanú silnejšími a pevnejšími. Potvrdia vám to všetci učitelia a množstvo rodičov. Všetko, čo deti často neopakujú, rýchlo zabudnú.
Takže ak dieťa chodí v škôlke napríklad na nemčinu, vydrží pri nej ako rok dva a vymení ju následne za gymnastiku, tak mu z nej ostane možno len dobrý pocit, že tam bola zábava (čo samozrejme tiež nie je úplne na zahodenie), ale z hľadiska efektivity naučenia sa cudzieho jazyka je to trochu málo. Tým nechceme povedať, že je potrebné držať dieťa zubami nechtami na jazykovom kurze, na ktorom sa mu nepáči, ale skôr si možno povedať, že pomalými, ale neustálymi krokmi sa dosiahne viac a skúsiť možno nájsť inú jazykovú aktivitu, ktorá bude dieťaťu vyhovovať viac.
Okrem toho je tu ďalší fakt, na ktorý je potrebné prihliadať. Aby si dieťa osvojilo základy cudzieho jazyka, malo by s ním byť v kontakte každý deň aspoň 15 minút. Takže zavedenie rituálu, že si každý deň pozrie jednu krátku cudzojazyčnú rozprávku, je skvelou voľbou a dobrým doplnkom k jazykovému kurzu.
Takže je na nás, rodičoch, aké sú naše priority ciele a akú cestu k ich dosiahnutiu si zvolíme.
Literatúra
MONTANARI, E.: Mit zwei Sprachen groß werden. München: Kösel Verlag, 2010. 75 s. ISBN 978-3-466-30596-4.
NAUWERCK, P.: Zweisprachigkeit im Kindergarten. Freiburg: Filibach Verlag, 2011. 82 s. ISBN 978-3-931240-35-6.
OVERMANN, M.: Emotionales, transnationales, hyper-, tele- und multimediales Fremdsprachenlernen. Frankfurt, Berlin, Bern, Bruxelles, New York, Oxford, Wien: Peter Lang, 2005. s.17-57.
PUFFER, Ch., D.: Discourse in Content and Language Intergrated Learning. Amsterdam: John Benjamins Publishing Co. 2007. ISBN 978-90-272-1979-4
1 OVERMANN, M.: Emotionales, transnationales, … , 2005, s.31, preklad autorky.
2 V prípadových štúdiách sa spomínajú deti, ktoré začali s druhým jazykom hneď od narodenia, aj deti, ktoré z rôznych dôvodov začali s oneskorením až troch rokov.
3 MONTANARI, E.: Mit zwei Sprachen …, 2010, s. 43.
4 OVERMANN, M.: Emotionales, transnationales, … , 2005, s. 32.
Autor: Mgr. Katarína Hromadová, PhD.